Amerika « Blog – Michal Královič

Amerika

Už počas môjho týždenného pobytu v Amerike (NYC) som chcel napísať pár článkov o živote a atmosfére tam, no jazykové nastavenia počítačov (nemohol som si zvyknúť na prehodené z a y a pod ) i ďalšie faktory mi to nedovoľovali.

Tak som sa rozhodol, že by bola škoda nenapísať pár článkov o tom ako sa tam žije a podobne.

Nechcem aby to vyznelo nejako pyšne atď (aj keď niekto si to i tak bude myslieť), to skutočne nie je cieľ môjho článku.

Najprv vlastne ako to začalo (sa ma všetci pýtajú s kým ako a prečo som tam šiel). Bola to dosť náhoda V sobotu mi zavolal šéf jednej firmy, pre ktorú pracujem, s tým, že či nechcem ísť v nedeľu (t.z. na druhý deň ) do Ameriky, pretože mu vypadol kamarát s ktorým mal ísť. Tak som zvážil financie (moje i rodičov ) a povedal som, že by som rád šiel (kto nie ). Tak som volal na ambasádu, kde som sa však nedovolal. Nakoľko vybavenie víz (resp. nového pasu) sa nedalo stihnúť v takej dobe, bol odložený let a išli sme až v stredu (už som mal nový pas)

Už na Swechate nás čakal mierny šok, keď let do Paríža bol zrušený a namiesto toho sme šli do Amsterdamu (Holandsko ) a odtiaľ do NY.

V NY nás čakalo prekvapenie – snehová smršť a vietor, dosť na nič hneď na úvod. Navyše sme museli asi polhodinu čakať na taxík (keď som potom videl koľko je v NY taxíkov, tak som nechápal… Tisícky taxíkov a na letisku ich bolo pár)

Ubytovanie a pod nebudem opisovať (veď koho by to zaujímalo ), spomeniem len, že sme bývali pri centre Manhattanu v NY (konkrétne na 39th)

Vo štvrtok sme sa stretli s Justinom, ktorý nás “sprevádzal” po NY. Justin nás povodil po najlepších reštauráciách i ďalších miestách v NY. Je to úplne iné keď ide s vami niekto kto NY pozná a žije tam, ako keď by sme mali sami sa rozhodnúť kam ísť a pod

Boli sme napr. v najväčšom obchodnom dome na svete – v Maysis-e. V obchodoch som si všimol úžasnú vec. Ani v jednom obchode som nevidel predavačov, ktorí by sedeli a čítali noviny a pod, ale každý jeden makal. Ľudia tam berú prácu úplne inak, čo nám aj Justin povedal. Zaujímavé je aj tá “familiárnosť”. Akonáhle prídete do obchodu, tak sa ľudia s Vami bavia ako keby Vás poznali niekoľko rokov. Aspoň mne sa to tak zdalo. Na mne videli (podľa slabej angličtiny ), že som cudzinec, tak to moc na mňa neskúšali, ale Justin s nimi komunikoval ako s kamarátmi. (nie ako u nás, keď prídete si kúpiť oblečenie a jediná otázka predavača je aká veľkosť a či budete platiť kartou alebo v hotovosti )

Spoznali sme sa s viacerými skvelými ľuďmi, ktorí nám pomohli i bez toho, že by nás poznali. Toto som bol fakt v úžase. Neviem či sme mali šťastie a narazili na takých skvelých ľudí, alebo to platí aj vo všeobecnosti.

Ďalšia zaujímavá vec, čo nám povedal Justin, je to, že ľudia neriešia kto má čo oblečené a pod. Ak by som si obliekol niečo extra a šiel po ulici tu na Slovensku, tak by sa na mňa divno pozerali, smiali sa atď. Tam si ľudia z toho nič nerobia. Im je jedno, čo máš oblečené, či si beloch alebo černoch.

Ten týždeň v Amerike ubehol dosť rýchlo (aj vďaka skvelým ľudom, ktorých sme tam spoznali) a bol čas na cestu domov, ktorá sa nakoniec o vyše deň predĺžila

Už sme čakali v gate-e keď asi hodinu pred odletom, keď sa mal postupne začať boarding nám oznámili, že odlet je posunutý a bližšie informácie nám povedia o 15 minút. To sa niekoľkokrát opakovalo, až sme tam boli vyše 3 hodín a až potom nám povedali, že pre technickú chybu neodletíme a presunuli nás na hotel. Na druhý deň sme k večeru (okolo 5 pm) odleteli do Paríža a odtiaľ do Swechatu.

Pobyt v Amerike je za mnou, čo je mi aj kúsok ľúto, ale na druhú stranu mi už Slovensko a ľudia tu chýbali

Týmto zároveň chcem poďakovať všetkým ľudom (ak to náhodou budú čítať ), ktorých sme stretli v Amerike a ktorý nám dosť pomohli, takisto Vladovi (šéfovi), ktorý mi túto možnosť ponúkol

Na záver pár fotiek (z mobilu, nakoľko som stále nenašiel kábel k foťáku )

11022010131